Koleno? Hlavou i srdcom.


Voľnejším štýlom na neľahkú tému, no zaraz prízvukujeme, že v žiadnom slove v týchto riadkoch ani medzi riadkami nie je ukrytý ani kúsoček výsmechu. Naopak, každý kto si takýmto príbehom víťazne prejde, je pre nás v istom nezanedbateľnom slova zmysle hrdinom.


Ruptúra (pretrhnutie) predného skríženého väzu (bežne stretávateľný pod ang. skratkou ACL, resp. lat. LCA) kolenného kĺbu, povedzme to zjemnene, nie je pre aktívnych športovcov v hádzanej zrovna príjemnou udalosťou. Z tribúny či od obrazovky sa pri výskyte takéhoto zranenia zatajuje dych, obzvlášť (všeobecne vzaté) pri emočne a prahom bolesti citlivejších ženách, keď je akútna bolesť sprevádzaná aj hlasným krikom, plačom, či stonom. Z akútnej bolesti je postupne netriviálna operácia (plastika), rovnako dá zabrať rekonvalescencia s rehabilitáciou, pričom celý tento proces lemuje priemerne polročná pauzička. Pre nezávislého pozorovateľa (zároveň ale nie hádzanárskeho analfabeta, avšak rovnako tiež človeka bez akéhokoľvek priameho zapojenia do hádzanárskych štruktúr) je celkom zaujímavé sledovať celú chronológiu tohto typu zranenia a jeho dôsledkov, inšpirujúc sa človekom z okolia, ktorého toto neblahé zranenie žiaľbohu postihlo. Presne ten klasický hádzanársky príbeh, ktorý sa ale ešte viac zamotáva, pokiaľ vás osud stíha tak kruto, že ide o recidívu, prípadne o nové zranenie na druhom kolene, obzvlášť keď nasleduje v krátkom slede za tým minulým.

Jedna z množstva hádzanárok, kategória dospelých, slovenské pomery najvyššej súťaže, v predchádzajúcom odseku popisovaný medicínsky status. Prvé obdobie tesne po zranení je nielen nutne na práškoch (tých bolesť utlmujúcich), ale miestami je to celkom "na prášky" aj psychicky. Dni plynú ukrutne pomaly, nebo bežne pokryjú čierne mraky. Predčasne sa končí s kariérou, pretože to vyzerá veľmi vážne. Predčasne sa končí s kariérou, lebo aj lekár na prvý pohľad tvrdí, že to je katastrofa. Predčasne sa končí s kariérou, lebo človek už nechce riskovať zažiť to znova. Oplakáva sa ťažko konečne nadobudnutá telesná kondícia, vyformovaná postava, tiež aj herná pohoda v uplynulom období, apod. Rynú sa myšlienky o ďalšom usporiadaní vlastného života. Predsa len, to kľúčové v tejto fáze - prijať zranenie, chvíľu trvá. Plakať, nadávať a preklínať osud je tu ale dočasne povolené, sme iba ľudia. Dôležité je, že na konci tohto vari najťažšieho úseku osud nemôže poraziť vás, ale vy jeho. Ak sa tento krok podarí, tak do ďalšej etapy života, akákoľvek už bude, máte vyhrané.

Medzičasom sa pripravuje a čaká na operáciu. Treba na tomto mieste spomenúť, že samozrejme jestvujú prípady, ktorým ACL apokalypsa už nikdy nedovolí vrátiť sa na športovisko. Dôvod? Fyziologický. Respektíve v tomto prípade patologický. Vtedy nastáva čas na ďalšiu obrovskú výzvu a skúšku: čo robiť, čím a ako ten život naplniť ďalej a reálne to uskutočniť. To ale nie je náš prípad. Výskumy hovoria rôzne, dá sa z nich ale zovšeobecniť, že takýto údel postihne menšinu pacientov. V našom príbehu je už lepšie, dni sa "skracujú" aj keď je jar, úsmev je späť, myšlienky sa stabilizujú a "zrozvážnievatejú", aj fyzicky fungovať sa dá relatívne normálne, hoci s niektorými omedzeniami. Napriek tomu ešte stále sme v predoperačnej fáze. Zákrok sa blíži, s nainštalovanou fóbiou zo zásahov do svojho tela majú niektorí azda trošku stresopudné obodbie, naopak silní vôľou a nektorí ostrieľaní harcovníci ani brvou nepohnú, prípadne sa na chirurgiu až vyslovene tešia, lebo bude po všetkom.

A naozaj. Tak ako to už v ľudskom bytí chodieva, hore-dole húpačka potom chvíľu pokračuje. Veď to aj bolelo, aj nejaké dokonca až dve hoďky trvalo, automaticky sa zase "zbarlovatelo" a istý čas znovu dominuje poloha vodorovná. No samotný zákrok a každý deň po ňom je stále väčším, až napokon definitívnym vyslobodením od negatív, súvisiacich so zranením. Následne to už fyziologicky ide len z kopca, čoraz strmšieho, a teda čoraz rýchlejšie.

Na tomto mieste si dovoľme malú medicínsku vsuvku. 10.9.2017 si roztrhla ACL aj Veronika Velez-Zuzulová, naša snežná kráľovná zjazdového lyžovania. 22.9.2017 podstúpila operáciu. 6.11.2017, teda ani nie celé dva mesiace od zranenia, podľa správ naplno začala trénovať. Že tie časové údaje nejak nehrajú? Omyl to ale nie je, pokrok lekárskej vedy naďalej napreduje míľovými krokmi a pred časom prišla "na trh" nová metóda tohto typu operácie. Môže sa navonok trochu zdať, že Veronika je tu akýmsi pokusným králikom, no ktovie, možno ruptúra ACL bude naozaj už onedlho v šírom svete operovaná onou novou metódou. A, pritiahnuté za vlasy, postihnutý nešťastník sa z nej plne vystrábi pomaly za taký čas ako z obyčajnej chrípky.

Reálny návrat na palubovku vyžaduje ešte nemálo síl pri rehabilitácii a znovuzačlenení sa do tréningového procesu. No ešte predtým, vrátiac sa k pokračujúcemu príbehu, však teraz môžeme zastať ešte na poslednej križovatke. Je ňou finálne rozhodnutie, či sa na palubovku skutočne vrátiť. Múdrosťami je totiž dokázané, že aj pri tomto druhu zranenia hrá psychika pri rozhodovaní omnoho významnejšiu rolu ako postoperačná konštitúcia. Niektoré otázky z myšlienkových pochodov prvej fázy tak opäť môžu vstúpiť na scénu.

No a čo teda odkázať práve tým, ktorí sa po nočnej more s ACL rozhodujú o návrate na palubovku? Pointu a v zásade i pre celú našu ďalšiu existenciu široko uplatniteľný živý odkaz z toho, čo bolo prezentované v tomto článku, prakticky dokonale a nepochybne krásne vystihla iná známa, zhodou okolnosti taktiež pilná športovkyňa v ťažkej disciplíne, akou nepochybne je i vrcholová hádzaná. Nevieme preto zakončiť túto úvahu lepšie, než parafrázujúc až exaktne citujúc jej trefné riadky, ktoré znejú práve takto:

"Sú životné situácie, keď jediná víťazná stratégia je nevzdávať sa. No myslím, že ich treba vedieť jasne odlíšiť od tých ostatných, keď nevzdávať sa je zbytočné, ba možno až hlúpe. Je treba vedieť použiť tú najvzácnejšiu a najťažšiu dávku vôle v situáciách, ktoré si to zaslúžia a nerozplytvať ju na nezmysly.
Je veľmi oslobodzujúce, keď sa človek naučí veci občas aj vzdávať bez toho, aby ho spätne rozhlodával pocit zlyhania a výčitiek. Keď si v polovici cesty dokáže povedať, že situácia sa zmenila a treba zmeniť názor. Keď dokáže poraziť vlastnú nezmyselnú tvrdohlavosť, zmeniť plány bez obáv, že z toho komukoľvek musí skladať účty, alebo legitimizovať svoje konanie. Striasť zo seba prenasledujúci pocit, že niekoho sklame, prestať komukoľvek vrátane seba čokoľvek dokazovať.
Stretla som dosť ľudí a počula dosť historiek na to, aby som pochopila, že v skutočnosti jediná príčina, prečo veci v živote neurobíme, alebo prečo sa o ne aspoň nepokúsime, alebo prečo sú naše pokusy chabé a nepresvedčivé, alebo prečo je tých pokusov jednoducho len príliš málo na to, aby sa to nakoniec podarilo, je, že tú vec dostatočne hlboko a dostatočne oddane nechceme.
No dôležité je vedieť aj to, že nie všetky ciele sú hodny nášho chcenia a našej krajnej oddanosti, že nie všetky veci za to stoja. Máme právo niektoré veci jednoducho nechcieť a rozhodnúť sa inak, ako to od nás očakáva okolie, alebo možno my sami. Je dôležité nebáť sa potenciálnej zmeny, nebáť sa vystúpiť zo svojej škatuľky a byť v každej chvíli vnútorne slobodný."

Aj z prvoplánovo zlých a beznádejných situácii treba skúsiť vyťažiť to, čo je pre človeka dobré, a rovnako to platí aj v prípade hádzanárskej nočnej mory typu ACL. Rozhodujte sa v každom prípade slobodne a správne, hlavou i srdcom, zranené hádzanárske hrdinky (a hrdinovia)! Držíme vám palce.


Kategórie článku

▼ Zobraziť kategórie článku.
Diskusia (0)

Načítať iný obrázok.