Epilóg prekročivších svoj tieň.


Postup dvadsiatok na MSJ sa napokon nekonal, takže baby z tejto našej mládežníckej generácie už majú svoju niekoľkoročnú šichtu definitívne za sebou.


Od neúspešného chorzówského kvalifikačného turnaja o štart na juniorskom svetovom šamionáte už uplynulo niekoľko dní a nocí. Slovenky ho zakončili s bilanciou troch pomerne jasných prehier, no táto skutočnosť nie je sklamaním ani prekvapením zároveň, musíme ju prijať jednoducho ako realitu. O niečo viac pesimistickejšie však vyznieva fakt, že spomedzi zaangažovaných 94- a 95-iek je zdá sa momentálne možné len s ťažkosťami vybrať mená, ktoré by mohli zavŕšiť prirodzený prechod z mládežníckej kategórie a plynule a bezproblémovo sa tak hneď zaradiť do seniorskému národnému tímu. Áno, na rozdiel od svojich predchodkýň si táto mladá generácia nevychovala svoje Michnové či Szarkové, no zo začiatku jej pôsobenia by sa azda zopár tlejúcich iskričiek nádeje do budúcnosti našlo. S pribúdajúcim časom však aj týmto plamienkom akoby dochádzal kyslík a rast výkonnosti s pribúdajúcimi reprezentačnými i klubovými skúsenosťami namiesto náznakov väčšej stability vykazoval skôr spomalenú a kolísavú tendenciu. Netreba zachádzať do detailov, no samozrejme sa to nemohlo neodraziť aj na prejave celého tímu, ktorému sa vlak s rovesníčkami z iných krajín postupne čoraz viac vzďaloval. Čo je ale úplne najhoršie, nemusí to byť len problém samotných dievčat, pretože ako sme už písali skôr, tento mládežnícky dvojročník trpko doplatil aj na jedno z trénerských zložení, ktoré ho od roku 2010 až do jesene 2013, pri všetkej úcte, ťahalo do minulosti. Bez akejkoľvek zaujatosti sa jednalo o číro-číry a hmatateľný jav, veď ako je napr. možné vysvetliť, že človek (sám manažér!) zodpovedný za reprezentáciu ani po niekoľkých rokoch pôsobenia nepoznal mapu základného fungovania svojho tímu mysliac si, že v roku 2014 budú môcť na scéne pôsobiť už len hráčky narodené v roku 1995 (viď tu)? Nehovoriac samozrejme o tom, že herné systémy, a tým pádom i tréningové metódy danej rodinnej dvojice boli ďaleko od nadobudnutia nálepiek 'progresívne' či 'moderné' a hráčkam do budúcnosti jednoducho nemali čo dať (veď nie nadarmo niektoré z nich uvažovali nad koncom pôsobenia v repre pod týmto vedením). Nový trénerský tandem prevzal skupinu nepripravenú na ozajstnú aktuálnu medzinárodnú konfrontáciu a za tých pár mesiacov a zrazov zázraky jednoducho dokázať nemohol. Ťažko sa veru dokazujú veci prakticky z nuly, kým vaši súperi majú niekoľkoročný náskok.

Určite je ale dobré zavrieť dvere za touto generáciou na pozitívnej nôte, aj napriek všetkému neradostnému čo 94/95-ky počas ich mládežníckej misie postihlo. Svojimi oduševnenými výkonmi totiž vydolovali dva o to cennejšie postupy na majstrovstvá Európy, za čo im treba zložiť veľkú pochvalu a poďakovanie. Najprv v roku 2011 prešli, vtedy ešte ako kadetky, cez úhlavného bieloruského súpera v kvalifikácii ME na jeho pôde najtesnejším rozdielom (Bielorusi tento dvojročník po danom turnaji stiahli z účinkovania a na scéne sa už nikdy neobjavil) a neskôr na jar 2013 využili domáce prostredie a v Michalovciach sa cez Srbsko a Island opäť doslova prehrýzli k jedinej postupovej miestenke aj na svoju druhú "Európu". Hoci sa ukázalo, že pri náročnejšom žrebe kvalifikácie a tiež na samotných záverečných turnajoch to už nebolo také ružové, na to sa história pýtať nebude. Naopak bude si pamätať, že táto "banda" spomenutými dvoma postupmi na záverečné turnaje vlastne tak trochu prekonala samú seba.

Povedali o svojom pôsobení...

Anna Kvasnicová: "Je toho veľa čo sme spolu zažili. Boli sme spolu hádam aj vyše 5 rokov a vymenilo sa pri nás niekoľko trénerov. Za najväčšie úspechy považujem dvojnásobný postup na ME, tie pocity a radosť po postupoch boli neopísateľné. A aj keď sme na záverečných turnajoch skončili tak ako sme skončili, nikdy sme nezvesili hlavy a bojovali až do konca. Tešili sme sa z každého vyhratého zápasu a čiastkového úspechu. Síce sa pre nás sen o MS rozplynul, no život ide ďalej a máme pred sebou ženskú reprezentáciu. A každá z nás sa určite posnaží a bude na sebe pracovať, takže si snáď spolu ešte medzi ženami zahráme."

Lívia Klučková: "Zo začiatku sa nám menili tréneri trošku častejšie, až postupne sa jedna trénerská dvojica udržala pomerne dosť dlho. Veľmi ma tešili úspechy, keď baby postúpili z prvej našej kvalifikácie v Bielorusku, na ktorej som sa ja nezúčastnila, pretože som nebola nominovaná. Na samotných ME v Brne sme bohužiaľ obsadili len posledné miesto, no myslím, že úspech bol už ten, že sme sa na ten turnaj dostali. V roku 2013 v kvalifikácii juniorských ME pre nás bolo výhodou domáce prostredie a na palubovke sme nechali všetko, len aby sme postúpili. Bol to vtedy neuveriteľný zážitok ako pre mňa, tak myslím aj pre ostatné spoluhráčky. V družstve bola skvelá atmosféra, pred každým zápasom sme boli veľmi nahecované a dravé. Myslím, že aj silou kolektívu sme to zvládli a potom sme sa už mohli vykúpať vo fontáne a oslavovať. V samotnom Dánsku sme obsadili zase konečné 16.miesto, no dôvody a situáciu v Dánsku rozoberať radšej nechcem, pretože tu sa moje svetlé a pekné spomienky načas končia. Naša nedávna záverečná kapitola a skúška zároveň, na ktorej sme v Poľsku neuspeli, bola už na čele s našou novou trénerskou dvojicou Ľuboš Hudák - Mariana Nemčíková. Mali sme náročnú kvalifikačnú skupinu, na ktorú sme sa síce veľmi poctivo pripravovali, ale nemali sme až tak veľa času. Boli to náročné zápasy, ktoré nám ukázali, ako veľmi ešte každá musíme na sebe drieť, aby sme sa našim rovesníčkam z íných krajin vyrovnali. Na náš posledný spoločný turnaj mám však beztak dobré spomienky, myslím, že do zápasov sme dali každá všetko a užili sme si to zároveň. Moje dojmy sú teda za tie roky rôzne, no každopádne reprezentáciu považujem za miesto, kde sa toho asi najviac naučíme a naberieme veľa skúseností."

Alica Kostelná: "V repre som bola približne 6 rokov a som veľmi rada, že som tu mohla pôsobiť a zároveň spoznať nové dievčatá a získať veľa nových skúseností. Myslím si, že sme vytvorili veľmi dobrý kolektív, hoci najmä zo začiatku prebehlo veľa zmien, či už na strane reprezentačných trénerov, alebo v kádri. Najviac ma samozrejme tešia úspechy, ktoré sme spolu dosiahli. Najprv postup na nie príliš vydarené kadetské ME v Česku, kde sme boli sklamané, že sa nedokázali umiestniť na vyšších priečkach. Ale ani to nás nedokázalo zlomiť a opäť sme zažili veľkú radosť, keď sa nám podarilo postúpiť aj na juniorské ME do Dánska. No následným sklamaním bolo, že aj v Dánsku sme obsadili posledné miesto. Záverečný boj o postup na MS junioriek do Chorvátska sa nám bohužiaľ nevydaril napriek tomu, že každá jedna z nás dala do zápasov všetko čo len mohla."

Karin Bujnochová: "Všetko to začalo regionálnymi výbermi. Na začiatku sme mali rôznych trénerov, potom sa situácia ustálila na dlhší čas trénerskou dvojicou Sverákovcov. V prvej kvalifikácii na ME kadetiek v Bielorusku bol náročný hlavne zápas s domácimi, ktorý sme vyhrali len tesne o gól. Na samotých ME som sa nezúčastnila pre zranenie kolena, dievčatá som ale samozrejme prišla povzbudiť. Po turnaji prevládali pocity sklamania, ale myslím, že to bola určite cenná skúsenosť a získali sme obraz o tom, ako to na takýchto podujatiach chodí a že je potrebné ešte veľa pracovať. Ďaľšiou veľkou výzvou boli pre nás MEJ v Dánsku, podriadili sme postupu veľa času a prípravy, čo nakoniec prinieslo ovocie a my sme opäť postúpili. Táto radosť bola hádam ešte o niečo väčšia ako pri prvom postupe, nielen kvôli domácemu prostrediu, ale hlavne kvôli tomu, že sme mali o čosi náročnejších súperov a aj tak sme dokázali obsadiť jediné postupové prvé miesto. Musím podotknúť, že v tomto období sme mali ako asistenta trénera Petra Olšavského, ktorý priniesol do kolektívu hlavne radosť z hádzanej a naučil nás ako sa tešíť z každej získanej lopty. V Dánsku bohužiaľ naše sily nestačili ani na jedného súpera, majstrovstvá boli náročné fyzicky aj psychicky a opäť sme získali obraz na čom sme. Pred nedávnou poslednou kvalifikáciou sme tentokrát nemali dostatočné množstvo času na spoločnú prípravu. Napriek tomu, že sme mali niekoľko zrazov, väčšinou káder nebol kompletný či už kvôli zraneniam, alebo kvôli klubovým povinnostiam. Podľa mňa sme nedokázali podať naše najlepšie výkony a neprejavili našu silu, ktorá tkvela hlavne v kolektíve. Hádzaná je predsa kolektívna hra, tréneri nás k tomu viedli a odviedli skvelú prácu. Ešte by som dodala, že veľmi dôležitým článkom nášho kádru bol pre mňa aj masér Marin Kasakov, ktorý nielenže vždy odvádzal výbornú prácu, no zároveň bol aj náš najlepší priateľ a hlavne psychická podpora v každej situácii, za čo mu tiež patrí veľké ďakujem."



Foto: iuventa-zhk.chemkostavarena.sk (1), gorad.by (1) web.slovakhandball.sk (1), pressfocus.pl (1).


Súvisiace články

Galéria
Kategórie článku

▼ Zobraziť kategórie článku.
Diskusia (0)

Načítať iný obrázok.